18.deň
Pontesampaio - Pontevedra
11,4 km kráčania
Dnes ráno sme opäť okúsili otváracie hodiny potravín 😁
Ďuri ráno vybehol nakúpiť do mesta na raňajky a na cestu, ale musel si počkať do 9:00h., kým otvoria potraviny. A to boli prosím pekne veľké potraviny.
Nuž sme nepoučiteľní s tými otváracími hodinami.
Vtipná pomôcka pre pútnikov nás čakala pri ceste lesom.
Ak nič nepomáha na otlaky a boľavé nohy, použi kladivo!
😂😂😂
Veľmi sme si už chceli dať pauzičku, posedieť, niečo zjesť, oddýchnuť, ale nikde cestou neboli lavičky, ani múriky. Tak sme povzbudzovali hlavne Fifka, že ešte vydržme a na najbližšej už zastaneme.
Keď sme zbadali pred nami túto studničku, tak sme sa potešili. Ale prechádzalo okolo veľa pútnikov, tak sme sa smiali, že snáď nám nikto neobsadí flek.
Keď nás obiehal tento pár starších pútnikov už len kúsok od vytúženého sedenia, Filipko zrýchlil.
A pán, keď ho zbadal, tak sa rozbehol, že ho predbehne. 😂
To bolo smiechu.
Ale nakoniec oni pokračovali, tak sme mali miestečko celé pre seba.
Nenaštylizované kvôli fotke, ale zachytené v okamihu premenlivej chvíle.
Tá blízkosť, nie je úplne samozrejmá, je tiež dar tohto času, dar tejto našej púte. 💓
Často sa nás iní pútnici pýtali, že ako sa to dalo ísť s deťmi počas školského roka.
Tak sme vysvetľovali, že sme domáci školáci. Niektoré predmety deti prebrali rýchlejšie pred púťou, niektoré dobehneme po. Ale podstatou je, že aj tento čas bol časom bádania, objavovania, chodenia s otvorenými očami, rozhovorov o tom, čo je okolo nás.
Toto, čo držia v ruke je kôra z eukalyptového stromu.
Proste paráda!
Hoci sme ráno opäť pri ich kúpe krútili očami (skoro ako puberťáci pri niektorých našich komentoch).
Ale žuvky vydržali na jeden celý pútnický deň a vďaka nim sa niektorím kráčalo ľahšie 😉
Albergue sú tu 2 typy. Komunálne a súkromné.
Komunálne sa zvyčajne nedajú zarezervovať dopredu, cena za noc býva 8€ - 10€ za osobu.
Súkromné sa pohybujú od 12-15€ a vyššie a je možné si zarezervovať ubytko dopredu buď cez booking, alebo telefonicky.
V albergoch dostanete jednorázove oblečenie na posteľ (plachta a na vankúš) a použijete vlastný spacák. V niektorých súkromných je aj postlaná posteľ, alebo sa dá doplatiť deka.
Večerný nákup. Decká si tu obľúbili kakavko.
A kým som vyberala iné potraviny, chalani vyprázdnili celý regál🤦🏻♀️ a naložili do košíka
Sranda musí byť!
😂😂😂
Dnes nám to putovanie išlo celkom dobre, ani kilometrov nebolo veľa, tak sme sa pred ubytkom začali zahrávať s pokušením ísť ďalej. Som rada, že sme tomu odolali. Niekedy nás to ťahá (aj v živote) ísť na doraz. Vyžmýkať zo seba čo sa dá.
Ale prináša to uspokojenie? ...
My sme dnes odolali tomuto volaniu a vďaka tomu sme mali také free poobedie a večer. Také jednoduché, obyčajné veci. Prechádzka, nákup, piknik v parku, opratie vecí, Ďuri s Kubkom na svätej omši, ja som si pospala, Natali s Fifkom si pozreli rozprávku na mobile, večer scrabble a spať. Taký jednoduchý program bez výkonu.
19. deň
Pontevedra - Portela
13,6 km kráčania
Dnešné prvé kilometre viedli naprieč celým mestom.
Obchodík s koreninami.
Naše zastavenie a chvíľka s Bohom v kostole Virgen Peregrina (Panny pútničky).
Panna Mária pútnička 💖
Prečo by sme chodili po moste, keď sa dá preskákať po kameňoch?
Naše dnešné ubytko - Albergue Portela. Ak by ste sa niekedy rozhodli putovať po Camino Portugues, určite odporúčame toto miesto. Je to Albergue, kde sa snažia zachovať pútnické tradičné prijatie a pohostenie. Ubytovanie si však treba zarezervovať dopredu. Ináč nechytíte miesto v tejto jednej spoločnej spálni, ale v inej budove na matracoch, menej komfortné.
Našťastie sme dopredu zavolali hostiteľovi a dorazili sme dosť skoro. Obsadili sme si miesta vedľa seba, lebo už o pol hodinu by sme spali všetci hore a rozhodení po celej miestnosti.
Stena v jedálni s odkazmi od pútnikov.
Tak sme pridali aj svoj pozdrav - každý píše odkazy v rodnej reči.
Tou špeciálnou tradíciou na tomto mieste je spoločná večera.
Pedro (hostiteľ - chlapík, ktorý sa o Albergue stará) nám oznámil, že o 19:30 bude spoločná večera, ktorú si spoločne pripravíme, prestrieme stôl a po jedle spoločne upraceme. Cena za večeru, aj za jednoduché jedlo, ktoré bolo k dispozícii v kuchyni počas poobedia a na raňajky, bola "donativo" - čiže dobrovoľný príspevok do pokladničky. Z vyzbieraného sa kupuje jedlo na ďalšie dni. Čiže každý pútnik je takpovediac spoluzodpovedný za to, aké bohaté jedlo bude pripravené v ďalšie dni.
José (majiteľ) priniesol večeru, ktorú každý večer pripravuje pre pútnikov. Mali sme skvelé špagety so zeleninou a parmezánom a španielsku tortilu (zemiaková omeleta). Priniesol víno aj džús pre deti.
Pri jednom stole sa nás stretlo 16 pútnikov z rôznych krajín sveta - Poľsko, Slovensko, Čína, Maďarsko, Portugalsko, Ukrajina, USA, Nemecko, Holandsko, Španielsko, Mexiko, Dánsko,
Každý so svojím príbehom, v rôznom veku, s rôznymi ťažkosťami, rôznym tempom (My sme prešli v dnešný deň 13 km a Viktor viac ako 45 km, ostatní niečo medzi tým.)
Bolo úžasné, ako nás Camino spojilo na jeden krásny májový večer.
Bolo to ako z južanského filmu.
Veľa ľudí, posedenie pri jednom veľkom stole až do noci, jedlo, víno, rozhovory jeden cez druhého, zdieľanie, smiech, nejaké pesničky (Rolando z Mexika poznal našu Hej, sokoly!)
Veľmi silný zážitok pútnickej komunity, takej jednoduchej, prirodzenej, radostnej, otvorenej.
Bohu vďaka za tento zážitok!
20. deň
Portela - Caldas de Reis
13,8 km kráčania
Vyrážame.
Camino friends!
Kubi dostal od Rolanda šatku na pamiatku a sombrero len na fotku!
Rolando mal skutočnú pútnickú tekvicu ako nádobu na vodu.
Takáto tekvica je jeden z tradičných pútnických predmetov.
"To je trápne!" komentujú to deti. 🤭
Dnes sme stretli veľa pútnikov, ktorí idú naľahko. S malým ruksačikom.
Sú to buď zájazdy, alebo víkendoví pútnici.
Natiahneš ruku a oberáš strapce hrozna :)
Chce sa mi veriť, že to niekto nasadil špeciálne pre pútnikov.
Veľmi sa to zlepšilo od začiatku púte.
Nohy potrebovali pauzičku a osvieženie.
Stretli sme veľkú skupinu pútnikov v modrých tričkách bez ruksakov.
Prihovorili sa nám a zistili sme, že sú to učitelia zo strednej školy z Portugalska, ktorí majú taký projekt, že ako učiteľský zbor putujú každú sobotu 20 km a postupne sa dostávajú stále bližšie a bližšie k Santiagu.
Majú podobný dlhodobý projekt aj pre študentov, ktorý je spojený s učením sa počas púte - biológia, geografia, chémia, história. 👍
Neďaleko bol náš obľúbený supermarket Froiz, takže sme si mohli nakúpiť a pripraviť fajnú večeru.
Niektorí sa aj umelecky vyžili.
Super, že majú v týchto bytoch ohrievače.
Lebo tieto merino ponožky by bez teplého vzduchu nemali šancu.
Mali sme s deckami už viac krát taký rozhovor, že ako sa im ide niektorým ľahko.
Spôsobov putovania je veľa.
Niektorí pútnici sú úplne sebestační - sami si nesú aj stan a karimatku a majú slobodu, ale aj superťažké batohy.
Väčšina pútnikov putuje s veľkým ruksakom a nesie si spacák.Tí bývajú v albergoch a hosteloch. Niektorí si vykračujú s maličkými ruksačikmi, alebo len ľadvinkami. Tí sú buď súčasťou organizovaného zájazdu a veci im vozí autobus, alebo si svoj ruksak nechávajú odviezť za poplatok na ďalšie ubytko, prípadne sú to takí, čo kráčajú len časť cesty.
Niektorí idú na bicykloch - úplne nabalených, alebo úplne naľahko. Jedného sme videli na biku s veľkým batohom na chrbte.
Ale myslím, že je to každého individuálna cesta. Každý má to svoje Camino.
Proste sú tu a kráčajú, každý ako vie a môže. A každý si prekonáva svoje vlastné prekážky, bojuje svoje vlastné boje, dosahuje svoje víťazstvá.
Netreba sa porovnávať!
Je to rovnaké ako v živote. Každý máme tú svoju špecifickú, jedinečnú cestu.
A potrebujeme veriť tej svojej ceste.
(Pre nás napríklad je dôležité to, že sme tu ako rodina, že kráčame na Božie pozvanie a s Ním a že v mysli a v srdciach nesieme tých, čo zostali doma a sú s nami spojení.)
A na cesty tých druhých by sme mali hľadieť s rešpektom.
Môžeme sa inšpirovať, môžeme sa poučiť, môžeme obdivovať, môžeme ponúknuť svoju prítomnosť, či pomoc, ale bez súdenia a hodnotenia, v úcte a rešpekte k ich jedinečnosti.
A taktiež bez porovnávania sa, seba podceňovania, nedôvery vo vlastnú cestu.
Nuž, výzva riadna!
21. deň
Caldas de Reis - Valga
10,3 km kráčania
Príprava bagiet na cestu. To je super, keď máme takú možnosť nabaliť sa na cestu. Nie vždy sa to dá.
Ranná schovávačka. Nové neznáme priestory sú ako stvorené na schovávačku.
Som rada, že decká ešte nezabudli na takéto hry.
Trasa nás dnes čaká krátka.
Ale je nedeľa, tak sme zvedaví ako sa zadarí s jedlom.
Už máme aj tenisky mokré.
Ale láska funguje aj pri skromnej strave. ❤️
Tak sme mu ukázali tie naše.
A hoci večera bola len podojedanie zvyškov z ruksakov, lebo v okolí 5 km nebolo nič otvorené, tak sme dostali dar v ubytovaní. Keďže nebolo veľa pútnikov, tak nám dali samostatnú izbu a platili sme len za dospelých po 8€. To sa nám ešte nestalo. Takže už máme aj najlacnejšie ubytko púte.
Dnes sme tu stretli dve panie švagriné z Holandska. Jedna sedemdesiatnička a druhá mala 84 rokov!
Putujú z Lisabonu. Takže ich camino má vyše 700 km. A tá staršia pani má už pár dní vyvrtnutý členok a kríva. Ale putujú ďalej. Toto je pre mňa jedno z najfascinujúcejších pozorovaní - ako veľa starých ľudí putuje (vyslovene babička a dedkovia) a ako putujú ľudia aj s rôznymi problémami a bolesťami.
22. deň
Valga - Herbon
10,4 km kráčania
Cesta do kopca. Dnes sme sa rozhodli odbočiť z hlavnej trasy, prejsť o 3 km viac, aby sme zažili ďalšiu výnimočnú vec. Nocovanie vo františkánskom konvente.
V záhrade rástli pomaranče, tak sme konečne mali čerstvé a fajnové, hoci bez fotodokumentácie.
Toto miesto má svoje pravidlá, takže o 22:30 sa zhasli svetlá a nastalo ticho na oddych.
Spanie je tu tiež zážitkové v pôvodných celách, v ktorých kedysi spávali chlapci, ktorí tu študovali.
Veľkosť cely vidíte na fotke. Zmestí sa tam jedna poschodová posteľ a jedna stolička.
Dverový otvor so závesom.
That's it!
Dnešný podvečer bol ťažký. Narazila som na svoje potreby. Nachodila som ďalšie kilometre po okolí, kým som sa vzdala túžby po káve a prijala, že dnes žiadna nebude. Och, sloboda, občas taká vzdialená.
23. deň
Herbon - Areal
14,1 km kráčania
Opúšťame františkánsky kláštor, lúčime sa s tetou, ktorá sa o nás starala.
Zaujímavý mušľový obklad domov.
Ďakujeme Bohu. Snažíme sa. Putujeme.
Vnímame mnoho požehnaní, darov.
A dnes po jednom telefonáte z domu som si uvedomila, že ani netušíme,
koho ďalšieho ešte sa môže toto naše putovanie dotknúť.
Tým, že zdieľame naše zážitky, niektorí kráčajú s nami. A my zároveň cítime ich požehnanie.
Je to, ako keď dýchame. Viem, že nádych je dôležitý, že je v ňom kyslík, že ho potrebujem. Ale čo všetko môj nádych a ten kyslík vyživí, kam všade v mojom tele sa dostane, to si neuvedomujem.
Tak nejako vnímam aj túto púť. Niečo výnimočné zažívame, ale akoby som to nevedela ešte celé reflektovať, vstrebať, uvedomiť si, pomenovať. Proste sme tu a som vďačná, že to tak je.
Komentáre
Zverejnenie komentára