Written by: Zuz
Chce to reset / reštart / zmenu / nádych / update
Sme rodina, ktorá žije pre niektorých netradične, niekedy trochu neisto, ak sa darí, tak na vlne prítomnosti, v neustálom hľadaní tej správnej cesty, vnímajúc Božie požehnania a Jeho stopy vo svete a našich životoch, s túžbou po dobrodružstve, v spoločnom objavovaní sveta.
Možno to znie zaujímavo, ale chce to aj riadnu dávku napojenosti na seba, na seba navzájom, na Boha a svoje poslanie na tomto svete. A občas sa nám stáva, že sa v tom strácame. A občas to chce takú riadnu zmenu. Už nejaký čas prežívame (hlavne my rodičia) to, že sme zaplavení, ponorení a chce to nový nádych, reštart, update, aktualizáciu.
Inšpirácia
V novembri 2021 som niekde na sociálnych sieťach zachytila pozvánku na online prezentáciu Evit a Jančiho Mazancovcov s názvom „Káričky a deti - po červenej domov“. Táto rodinka s malými deťmi a vozíkom prešla takmer celú cestu SNP. Keďže máme radi netradičné nápady a cestovanie, a keďže sme už dávno na poriadnej ceste neboli, tak sme sa prihlásili a urobili si rodinný filmový večer. Bolo to, že: „Waaw! To je super! Aj my chceme ísť!“
Keď sme dopozerali hodinovú prezentáciu, tak sme začali snívať a vymýšľať, že čo keby sme aj my tak išli putovať. Hneď sme si uvedomili, že by sme našu cestu chceli mať aj duchovnú, nielen turisticko-dobrodružnú. Ďuri si spomenul, že zachytil informácie o tom, že existuje na Slovensku značená cesta sv. Jakuba, ktorá pokračuje až do Santiaga de Compostela. Tak sme hneď gúglili a vymýšľali, že kde a ako by sme spali, kde by sme sa zastavili, aká je tá cesta dlhá, koľko by nám to trvalo, kedy by sme išli, kto si zoberie ktorý ruksak a čo si do neho zbalí :D Tak to u nás vyzerá, keď nás (hlavne deti a mňa) nadchne nejaká myšlienka :D
(V minulosti sme už takto „cestovali“ napríklad na Floridu zachraňovať delfíny, keď sme dopozerali film Najsilnejšie puto.)
„Poďme na púť!“
Ešte v ten večer Ďuri nečakane navrhol: „Veď poďme do Santiaga de Compostela do Španielska!“ – to ste mali vidieť to „vzrúšo“ u nás všetkých!
O púti do Compostely sme my s Ďurim čo-to vedeli. Čítali sme Coelovho Pútnika do Compostely, videli sme film The Way, boli tam aj viacerí naši známi a priatelia. Ale to, že by sme my niekedy na túto púť išli, mňa ani vo sne nenapadlo. To som odložila spolu s inými „mládežníckymi“ snami.
A tak v ten večer sa tento sen vynoril a začali sme ho snívať celá rodina. Už vtedy začali zaznievať prvé nápady. Poďme na jar. Ktorou trasou pôjdeme? A samozrejme, čo si zbalíme? :D
A potom v ďalších týždňoch sa občas tento nápad nesmelo vynoril a my sme sa rozprávali o tom, aké by to bolo. Hľadali sme aké sú rôzne trasy, koľko majú kilometrov. Koľko zvládneme?
Premýšľali sme, že pôjdeme Portugalskú pobrežnú trasu z Porta. Je to cca. 280 km, takže jedna z tých kratších ciest. Bežní pútnici ju prejdú do dvoch týždňov a my sme si na ňu vyhradili celé štyri týždne. Je rovinatá a tiahne sa popri mori, čo je veľkým lákadlom pre naše deti. A nesmelé rozhovory občas pokračovali, zatiaľ v utajení pred svetom.
Prísľub dobrodružstva
Na Vianoce .. pod stromčekom .. pri jasličkách .. sme našli Credencial - oficiálny preukaz pútnika a mušľu hrebenatku – symbol pútnikov. Bol to akýsi prísľub, že tie nesmelé sny by sa mohli začať premieňať na realitu. A taktiež sme tento náš nápad prezradili starým rodičom. A deti tiež dostali nové spacáky, ktoré si berieme na našu púť. To bolo radosti :D
A v novom roku začal tento náš nápad naberať jasnejšie kontúry. O tom v ďalšom blogu o plánovaní.
Komentáre
Zverejnenie komentára