2.etapa: Putujeme Portugalskom

 

 5.deň

Esposende - Castelo do Neiva 

15,1 km kráčania

 

Tento deň sme začali raňajkami v miestnej kaviarničke. Prvýkrát sme si dali takéto super raňajky: croissanty, koláčiky, kávu, kakao. Bol to parádny štart do dňa! So sweet! 👌

Je zaujímavé, že tu v Portugalsku sú takéto kaviarničky takmer všade a ľudia si do nich chodia dať svoju rannú kávu, aj raňajky.

Esposende je pekné mestečko. Škoda, že sme ho videli len tak krátko. 

Majú tu radi pútnikov.  

Prajú nám "Šťastnú cestu" v rôznych jazykoch. Len škoda, že na niektoré preklady použili zrejme googletranslator 🤣🤣🤣

Všimnite si napríklad češtinu. 🤔🙃😂

Ranná štartovacia fotka a môžeme kráčať. 

Nádherná mestská promenáda. 

Súrodenci 😃 takejto fotke predchádza moje povzbudzovanie: "Ale Kubi, veď ju obíjmi!" 

A na sekundu zaspomínam, keď boli menší, aká boli nerozlučná dvojka. 

Za mestom, celkom iná krajina. 

V tento deň sme začali veľmi skoro nevládať. 

Pauza. Taká potrebná! 

Ocko sa tiež zahral v piesku 😉

A pokračujeme. Oceán sme opustili na nasledujúce 2 dni. A veru sme si za ním skoro aj poplakali, keď nebolo kde nohy namočiť. 

Polia. 

Lesy. 

Samozrejme kešky. 

Odbočili sme do dediny v nádeji, že nájdeme obchod, v ktorom by sme si kúpili jedlo na piknikový obed. Od tých super raňajok sme totiž nejedli, len par hroznových cukríkov. 

Nuž, ale prešli sme 3 dediny a obchod sme cestou nestretli. 

Filipka v tento deň riadne boleli nohy a nevládal  chodiť, takže ak sme chceli pokračovať, musel ho Ďuri občas (dosť vela) niesť. 

Potraviny sme síce nenašli, ale predaj traktorov a náhradných dielov áno 😂. 

Yes! Na druhej strane cesty je kaviareň! 

(Už ani Natali si neniesla svoj ruksak, lebo nevládala.) 

Toto sme potrebovali, sadnúť si do tieňa, nieco zjesť (rýchla pomoc croissant), wc a ja samozrejme kávičku 🙃 

Pani v kaviarni nam povedala, že ďalej cestou je obchod. Super! 

Ale ktorou cestou?!?! 

Počas tohto poobedia sme prešli štyrmi dedinami a v žiadnej sme nenašli obchod. Išli sme len svojou cestou, nehľadali sme mimo trasy, lebo každé kroky mimo sú námahou, na ktorú sme nemali síl. 

V poslednej dedine sme našli malý obchodík a kúpili sme si tam aspoň čipsy, keksíky a džús. 

A nad hlavami nám viseli pomaranče 🤦🏻‍♀️ ale máme v rodine poctivcov, ktorí by si z cudzieho nezobrali a ja som si aj povedala, že ak stretneme niekoho na dvore, tak nejaké pomaranče vypýtam, ale nikoho na dvoroch nebolo. 

Pútnici s pútnikom.

Keď sme sa chystali na púť, tak som si hovorila, že sa chystáme tak úplne ináč, ako tí stredovekí pútnici kedysi. 

Ale v tento deň sme si zažili dosť námahu, pretože sme prešli najdlhšiu trasu našej púte, úplne najviac nás boleli nohy a najviac sme boli unavení a v podstate až do večera sme nič riadne okrem raňajok nejedli. Fascinovalo ma, ako to deti zvládajú a ako sme to zvládli aj my. 

Chvíľka, ktorá osvieži dušu a aj telo v chládku kostola. Ďuri zapísal do kroniky: Tired but happy! 

Posledný úsek cesty viedol cez les. 

Prechod cez rieku. A už len necelý kilometer do albergue. 

Nikdy ma tak neboleli chodidlá, ako v týchto dňoch. Ani som nevedela, ze vedia tak bolieť 🤷‍♀️

Čakala som, že budú bolieť kolená, alebo kríže, alebo chrbát z ruksaku, alebo, že budem mať otlaky. Ale to je všetko v pohode. Bolia päty, členky, chodidlá. Au! 

S Božou pomocou sme to zvládli a dorazili sme do albergue. Keď sme prišli, mali posledných sedem voľných miest. Získali sme takéto štyri exkluzívne postele, ktoré boli na chodbe pri ruksakoch a topánkach 🤦🏻‍♀️ a Ďuri spal v spoločnej miestnosti s ďalšími pätnástimi ľuďmi. Jeden pán tak výdatne chrápal celú noc, že my na chodbe sme to mali nakoniec najlepšie. 

Bolo to zatiaľ to najnáročnejšie ubytovanie, aké sme mali. Ale boli sme takí unavení, že sme zvládli už len zájsť do neďalekej reštaurácie na menu. Takže sme boli vďační, že máme strechu nad hlavou a posteľ. 

Onedlho po nás prišli ešte 2 páry pútnikov. Dvaja Česi, ktorí mali rezerváciu a ďalší už museli ísť hľadať ďalej. 

Až ráno pri balení sme si uvedomili, že keby sme cestou našli obchod, nakúpili si jedlo a urobili si piknik, tak by sme už nezískali toto ubytovanie. 

Bol to silný zážitok, uvedomiť si takto naživo, na vlastnej koži, že niečo získaš a niečo iné strácaš. 

6.deň

Castelo do Neiva - Darque

11,1 km kráčania

Keďže sme včera nenašli obchod, odchádzame z albergue bez raňajok. 

Ale s ružovou guľôčkou. 😂

Obchod je vraj týmto smerom a Santiago tiež 😉

Ešte pred obchodom sme objavili kaviarničku. Takže, aby som prežila aj ja, zastavujeme sa na kávičku a čerstvé buchtičky.

Ale keďže sme boli riadne hladní, tak sme nakúpili kopec jedla v obchode a urobili si piknik pod olivovníkmi v záhrade pri kostole. Tentokrát sme mali dosť neskoré raňajky, aj obed zároveň. 

Svätojakubské kvetináče 😀

Chvíľka v kostole. 

Pán je môj pastier, nič mi nechýba. ❤️

Na tejto našej púti naberajú slová žalmu nový rozmer. 

Je to zaujímavé a aj trochu prekvapujúce, že nám kadečo chýba, ale vlastne nič dôležité nám nechýba. 🤔

A už sme na Camine. 

Tento deň sme kráčali najmä lesmi... 

a dedinkami. 

Ružový okachličkovaný dom. 

To je typické pre portugalskú architektúru. Obkladačky na domoch, historických budovách v mestách, v interiéri kostolov, proste všade a všakovaké 🤭

Opäť v lese. Chvíľka oddychu. 

Trošku väčší oddych 🤣🤣🤣

Pauza na "obed". 

A potom už šup - šup na ubytko. 

V tento deň sme si dopriali apartmán s kuchyňou a práčkou. 🥰

Deti mali Vianoce 😂😂😂

Takýto oddych im dobre padol 😃. 

Oprali a vysušili sme 3 práčky - vlastne takmer všetko okrem toho, v čom sme spali. 

To bola radosť pre mňa!

Chalani plánujú ďalej cestu a bookujú ubytko. Akosi sme sa zľakli po skúsenosti z posledného albergue. Ďuri teda vsadil na booking. Nie je to však ľahké, lebo veľa lacných ubytiek je už rezervovaných. 

Aj na ďalší deň vo vzdialenosti, ktorú sme si naplánovali nebolo nič dostupné. Dokonca aj albergue bol obsadený. Našli sme len taký luxusnejší albergue, kde mali voľný už len celý malý domček za 140eur. 🤷‍♀️ Tak ale ak sme chceli niekde spať, museli sme to zobrať. Cena ako za 2-3 noci inde. Ale tak, čo už? 

Dobrú noc v mäkučkých perinách. 😴

Deň ide za dňom, zvykáme si na určitý rytmus. Iný, ako sme si predstavovali. Je to super a náročné zároveň. Celý deň je naplnený nejakou aktivitou. 

Ráno sa dlho chystáme a balíme, potom kráčame s pauzami na oddych, hľadáme obchod, pred večerom dorazíme na ubytovanie, vyriešime nejako jedlo a kým sa dostaneme do postele je aj 21.30 - 22:30. 

7.deň

Darque - Carreço

15,6 km kráčania

(3 členovia výpravy: 

12 km kráčania + vlak)

Nedeľa, sviatočný deň.

Dnes máme počas cesty naplánované 2 zastávky = 2 ciele:

1. Svätá omša 

2. Oceán - opäť po 2 dňoch 

Prichádzame do krásneho mestečka Viana do Castelo. Na kopci nad mestom je bazilika svätej Lucie. 

Eiffelov most ponad rieku Limia. 

Prichádzame ku kostolu. 

Nedeľa Dobrého Pastiera. Tento deň sme kráčali, mysleli a modlili sa špeciálne za našich známych kňazov. 

Avenue do Atlantico. 

Kráčame k nášmu obľúbenému oceánu. 

Cestou  k vode sa nechali decká zlákať ihriskom. 

Celkom iné pobrežie. Za tie 2 dni a vyše 20 km sa pobrežie úplne zmenilo. Toto je, prosím pekne, časť mestskej pláže. 

Chvíľku sme namočili nohy a sklamaní pokračovali. 

Starobylá pevnosť. V tejto časti je takých pevností viacej. Slúžili ako obrana pred Turkami. 

A pokračujeme popri pobreží. 

V tento deň mi Natali povedala, že je to super kráčať sama. 

Aj ja si myslím, že je super, ak si človek vie dopriať a užiť samotu. 

V dedine Areosa sme si museli pohnúť, hoci Filipkova bolesť nôh už bola veľká. (Alebo práve preto.) 

Museli sme vsak stihnúť vlak. 

Rozhodli sme sa totiž, že ja Fifko a Natali pojdeme zvyšných cca. 3,5 km vlakom a Ďuri s Kubkom doputujú po svojich. 

Bolo to veľmi dobré rozhodnutie. 

Srandičky na stanici. A už len 500 m do nášho dnešného albergue. 

Takýto úžasný strom. Neviem teda ako sa také niečo podarí, ale mne to symbolizovalo jednotu, držanie spolu. A to je to, po čom ja v živote veľmi túžim a vyhľadávam to. Spojenie s ľuďmi. Spoločenstvo. 

Skoro sme odpadli, keď sme prišli do albergue. A pochopila som, prečo to toľko stálo. Tak aj na takéto miesto k tichým vodám nás Dobrý Pastier zaviedol. Vďaka. 

Deti si to užili naplno. My sme si len tak decentne nohy namočili 😃

Šachová partička. 

A keďže bola nedeľa a my sme boli bez jedla, zašli sme na Peregrinos menu do reštaurácie. 

Aj sme si hovorili pred tým, že si dáme len dve menu. Ale ani nevieme ako a čašník nás ukecal na tri. A napriek tomu, že sme boli hladní, lebo cez deň sme mali len tousty a buchtičky, tak sme to nevladali dojesť. (na fotke je len hlavné jedlo, pred tým boli obrovské predjedlo a polievka, potom ešte dezert) 

Nabudúce nám to už určite vyjde a objednáme len 2 meňu. 😂😂😂

Filipko si užil okrem výbornej večere aj sledovanie formule F1. 😃

Pán je náš Pastier, nič nám nechýba. Dokonca dostávame viac, ako sme očakávali. 

Dnes som sa definitívne rozlúčila s tým, že si budem písať camino denník. 

Každý z nás si zbalil svoj zošit, ktorý mal slúžiť ako denník. 

Avšak dni plynú jeden za druhým, každý deň čakáme, že bude viac času a stále nič. 

Takže mojím pútnickým denníkom sa zatiaľ stal tento blog. Zaznamenávam cestu pre seba, pre nás, pre vás, ktorí čítate. Prijímam to tak, ako to je. (Až sa tomu čudujem.🤭) 

A možno príde môj čas v nasledujúcich dňoch, keď  sa dni upokoja, podarí sa mi ponoriť sa na chvíľu do samoty, do seba, do Boha. Možno. 

8.deň

Carreço - Vila Praia de Âncora 

12,2 km kráčania

Deti sa ráno ešte okúpali v bazéne a vykročili sme do nového dňa. 

Najprv výšľap ku majáku, ktorý nám v noci blikal do okna. 

A zostup na pobrežie. Dnes bola hmla, takže sme vôbec nevideli oceán. 

Pobrežie sa oproti minulým dňom opäť zmenilo. 

S Ďurim nám tento pohľad pripomenul nórsku prírodu. Tam sme pred 18 rokmi boli na našej prvej dobrodružnej ceste ešte ako kamaráti. 😃

Farebný koberec. 

V tejto časti už prevažuje skalnaté pobrežie, ale pomedzi skaly sa nájdu aj pekné piesočnaté pláže. 

Takže, keď prišiel vhodný čas na oddych tak sme si jednu vyhliadli a deti si užili stavbu hradov. 

A vlny nepekne zaútočili 🌊. 

Niekedy sa po takej pauzičke treba aj prezliecť. 😂

V tejto časti pobrežia bolo viacero takýchto starých rybárskych usadlostí. 

Cestou stretávame nielen peregrinos (pútnikov), ale aj veľa jasteričiek. Najmä maličkých a rýchlych, ale občas sa pošťastí aj takáto veľká krásavica. 

Vytrvalo kráčame. Pomáha spoločné rozprávanie, najmä Filipkovi. Ostatní si radi na chviľku užijú aj kráčanie osamote v tichu. Niekedy si pustíme pesničky, niekedy si zaspievame. 

Oddych musí byť. Aspoň na pár minút. 

Medzi kvietkami 🌺🌸🏵️🌼💮

A takéto kvietky tu rastú všade. 

Pauzička na kávu a nanuk. Najlepšia vec na púti pre deti, že majú skoro každý deň nanuk. 

V pozadí Vila Praia de Âncora, dnešný cieľ. 

Záver cesty po pláži. Unavené nohy sa aspoň uvoľnia a pomasírujú v piesku. 

A ovlažíme ich v studenej vode. To je úľava! 

Do mesta vedie most ponad rieku - v pozadí. Ale kto by chodil po moste, keď môže riečku prebrodiť. 🤣🤣🤣

💮💮💮 Námestie plné Petunií. 💮💮💮

Dnešnú púť ukončíme "anjelskými" spevmi a modlitbou. 😇😇😇😇😇

Tu je dôkaz, že kachličky majú aj v kostoloch. 🤦🏻‍♀️Čo hovoríte na takúto výzdobu? 🤭

Dnes večer sme boli všetci akýsi unavení nielen fyzicky. Najviac asi ja, nejak ma ten týždeň zmohol. Ešte ma aj bolelo hrdlo večer, tak som nasadila všetky medicíny a mastičky. A spali sme tvrdo a dlho. Mám rada slova žalmu: "Boh dáva svojim miláčkom spánok."

V týchto dňoch ten dobrý spánok obzvlášť oceňujem, keďže podmienky spania sa menia z noci na noc.